Sedím denne v kresle svojej izby
Bezpečne uzamknutý v hĺbke svojho ja
Nikým nerušený pálim oči v televíznom svetle
Oči čo majú slúžiť ešte chvíľu
Dodávať mi skvelú silu
Nevšímať si veci ktoré o mňa ani zato vôbec nestoja
Topím sa do popola spáleniska vzťahov
Už časom zabudnutý blednem na dne spomienok
A tak sa rozpamätám vraj som býval iný
Zdá sa to nie tak dávno v neodvratne
Do srdca ma možno zatne
Na ceste do hĺbky seba pohodený zabudnutý
Zožltnutý nenápadný smiech
Vraj kričím a tak letí záchranárske kolo
Padá mi o pomoc do hĺbky ľudskej duše
A ja neviem prečo plávam ďalej
Od neho a iným smerom
Do studenej hĺbky svojho kresla
Na dno svojich temných vôd